BANÁT 2017 – pedologická exkurzia českých a slovenských pôdoznalcov do Rumunska v dňoch 21. – 25. 4. 2017

Autobus s Čechmi prišiel načas, nastúpili sme bez dvoch pôvodne nahlásených členov a išli sme. Cestou sme spoznávali maďarskú krajinu obhospodarovanú pod dohľadom Európskej únie v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Tonda Mikulenka – sprievodca zájazdu je človek, ktorý detailne pozná nielen Banát, ale aj ostatné krajanské územia. Počas jazdy nám prezentoval krajinu Banátu vrátane jej zaujímavej histórie. Na ilustráciu nám premietol emočne dosť silný príbeh o osídľovaní Banátu a o podvode, ktorý na českých osídlencoch spáchal akýsi Maďarly, obchodník s drevom. Banát im opísal ako raj na zemi a keď sa niekoľko stoviek Čechov doplavilo po Dunaji do Banátu, našli tam husto porastený bukový les, ktorý museli vyklčovať a zúrodniť, aby mali vôbec kde bývať. Prísť s víziou krajšieho a lepšieho života a nájsť zarastenú pustatinu, ktorú museli skultúrniť, človek by zaplakal. Ťažký život spojený s tvrdou prácou sa podpísal na ich spôsobe života,  habitate i zachovaní domovského jazyka. Zachovali si svoju archaicky znejúcu češtinu i tradičné zvyky dochované z roku 1823. Úžasné!

Cestou do Banátu sme sa zastavili na Banátskej univerzite poľnohospodárskych a veterinárnych vied kráľa Michaela I. v Temešvári. Privítal nás privítal prof. Rogobete a prof. Mihail Dumitru, ktorý vyzeral presne tak ako som ho videla pre 17 rokmi. Žeby mal nejaké zvláštne gény? Katedra bola pomerne veľká, trochu smrdela chemikáliami a v jednom laboratóriu nám pripravili pohostenie (káva, nápoje a sladké pečivo). Aj napriek časovému sklzu sme stihli prehliadku mesta Temešvár, naozaj pekné mesto. Obyvatelia sú hrdí na to, že ako prví povstali proti Ceaucescovi na námestí pred operou a tiež, že v meste mali ako prví v Európe elektrické osvetlenie (19. storočie). Rumunskí pedológovia nám pripravili aj sprievodcu, čo bolo od nich milé. Myslím, že do budúcna máme profesijných partnerov, s ktorými by sme mohli rátať so spoluprácou aj v budúcnosti, v tom je jeden z prínosov exkurzie.

Na večer sme sa autobusom nekonečne predierali cez lesnú divočinu a krivoľakými cestami sme stúpali do vyšších nadmorských výšok. Míňali sme pri tom opustené ťažobné bane na uhlie, koks a meď a niekoľko slabo osvetlených obcí. Až v noci sme došli do českej obce Gernik. Je to dedinka o jednej hospode a priľahlých malebných domčekoch. Ubytovali nás v starom vidieckom dome s maľovanými stenami a stropmi (starodávnym valčekom). My slovenské a české pedologičky sme spali pod ťažkými duchnami, dobre že nás nezadusili. Bola som to ja a Blanka, obe Janky z Moravy, Betka z Prahy a Helenka niekde od Brna. Večera bola na moje pomery bohatá, mali sme polievku a kura s ryžou. Povinnosťou bol pripiť si šnapsom, ktorý nemohol chýbať ani ráno ani večer. Je to ich domáci produkt, ktorý sa rozlišoval na pálené jeden krát, alebo viac krát. Večer sme skončili v oproti stojacej miestnej krčme s českými nápismi a českým pivom. Ja som si dala jedno pivo, viac mi nechutilo.

 

Ráno sme sa prebudili do nádherného dňa, mali sme naplánovanú túru do okolia Gerniku. Nevedela som, či to zvládnem, najprv hneď na začiatku to boli schody ako do neba a potom pešia túra cez vrcholové plošiny okolitého krasového kraja. Namáhavý bol príkry zostup do mlynice a do jaskyne Filip. Okolo obeda viacerí únavou aj zaspali. Niektorí si splachovali pot z tváre a niektorí sa v potoku omočili celí. Všetci sme si užívali banátskeho jarného slniečka spolu s ujom Zelím (ktorého tu miestni takto nazývajú – spali u neho Milan, pán Stáňa, Vítek a Vítězoslav). Panebože, ja som celú tú túru zvládla, nohy boleli, ale začali silnieť. Naspäť sme túru zakončili v nejakej gernickej pekárni, kde ale predávali pivo a kávu. Najčastejšie predávanou kávou bol turek, čo mi vyhovovalo, ale aj viacerým Češkám. Prvý deň pobytu v Banáte sme zakončili v gernickej hospode, kde nám mladá pani ochotne posluhovala českým pivom. Tonda nám oznámil, že mu miestni povedali o pánoch z Temešváru, ktorí prišli a kopali jamy.

 

Na druhý deň v Gerniku sme sa zobudili do daždivého počasia. Ejha, to nevypadá dobre. Po bohatých raňajkách od našej tety sme v krčme čakali na príchod našich rumunských kolegov. Niektorí zachytili správu, že v kostole je omša o 11,00 hod., tak tam išli. Po ceste do kostola postretávali staré babky vyobliekané do krojovaných odevov, ktoré silne pripomínali odevy na prelome 19. a 20. storočia. Medzitým však prišli naši Rumuni. Privítali sme ich spolu s Jožkom Kobzom. Dr. Yaroslav Lato je pôvodom Slovák, ale od rodičov, ktorí sú prisťahovalcami v slovenskej dedine. Dozvedela som sa, že českých obcí v Banáte je šesť, avšak Slovákov je v Rumunsku oveľa viac. Žijú hlavne v Bihore, Arade a Oradey. Nemám však poznatky o tom, žeby sa organizovali podobné zájazdy Slovákov tak ako u Čechov, ale nesledovala som to.

Rumunskí pedológovia nás prekvapili požiadavkou, aby sme všetky štyri pôdne sondy absolvovali v jeden deň, nakoľko oni majú povinnosti v práci. Tak dobre. Dve pôdne sondy boli v Gerniku v blatistom teréne. Znovu som absolvovala tie schody do neba a odtiaľ na územie za Políciu Gerniku, kde sme v jednej svahovej traksekte našli dve vykopané sondy. Rumuni ich klasifikovali ako kambisoly, ale Vítek (už pán docent) tam videl povlaky „cutans“ (aj ja) a preklasifikoval ich na luvisoly. Aké nepatrné bývajú rozdiely medzi Bv a Bt horizontmi. Obe sondy sa nachádzali na území pôvodnej dubiny. Z týchto sond sme odchádzali poriadne zablatení, niektorí naozaj veľmi, niektorí menej. Ďalšie pôdne sondy sa nachádzali na území Svätej Heleny, kde sme sa presunuli autobusom. Našli sme pôdne profily typické pre danú krasovú oblasť – rendziny pozdĺž cestného zárezu vo viacerých podobách. Druhý profil v danej oblasti bol niečo ako feozem alebo luvická černozem. Naši rumunskí kolegovia ju klasifikovali ako molický kambisol. No zaujímavé stretnutie a zaujímavé názory.

Večer sme sa dostali do ďalšej obce nazvanej Svätá Helena. Ubytovali nás v dome, ktorý už vykazoval lepšie turistické parametre. Pani domáca si dala záležať a pripravila domáci guláš. Sprcha a ubytovanie po dvoch dňoch. Fakt sprcha a potom večer v miestnej hospode. No hospoda, bol to vlastne miestny obchod s rozličným tovarom, ktorý sa dočasne premenil na hospodu. Bohdan exceloval so svojimi prosto-národnými povedačkami a spevmi. Nálada bola výborná až do neskorého večera.

 

Pred nami bol krásny slnečný deň. Po bohatých raňajkách (vajcová pomazánka, paradajka, uhorka, domáci chlieb a maslo, turek káva a sladké pečivo) sme sa rozhodovali pre trasy túry. Tonda s miestnym pánom nám ukázali jedno pole, na ktorom sme po vykopaní plytkej jamy pôdu klasifikovali ako kambizem rendzinovú (vylúhovanú). Použili sme Bohdanov osvedčený záhradný pH-meter, ktorý našu domnienku potvrdil.

Potom sme hľadali cestu na vyhliadku sútesky rieky Dunaj. Bolo nám povedané, aby sme sa v krajine rozptýlili, miestni nemajú radi hromadné túry. Tak sme sa jedna skupina dala na cestu miernym krokom pozorujúc zelenú jarou rozkvitajúcu krajinu Svätej Heleny (vraj bola osídlená ako prvá). Našli sme červenú značku, ktorá nás zaviedla na vyhliadku Dunaja. Dostali sme sa tam okolo poludnia, slnko príjemne svietilo a zahrievalo nielen naše telá, ale aj duše. Súteska Dunaja bola ohromujúca, šírka 170 m a hĺbka 70 m. Na druhej strane rieky sme dovideli do Srbska. Dali sme si turistický obed a pobrali sa späť do Svätej Heleny. Niektorí sa rozhodli dôjsť až k brehom Dunaja, my sme sa pobrali naprieč dedinou až do miestnej hospody. Dali sme si jedno pivo – čapované stojí 30 Kč, čo je asi 1,10 Eur a fľaškové 20 Kč, čo je 0,74 Eur. Padla na nás únava, tak sme došli do ubytovacieho domca. Tam na stole miestna pálenka a keksíky. Majú tu zaujímavý zvyk hádzať použitý papier vedľa záchodovej misy do koša. To som videla len v Číne a v Južnej Kórei. Krásny deň sme zakončili posedením v obchode-hospode. Najlepšími spevákmi boli Bohdan, Janko, Janka z Moravy a Blanka. Pripojil sa aj Tonda. Večer sme končili o 10,00 hod, nakoľko sme sa museli zbaliť na cestu domov.

 

Deň odchodu. Zbalili sme kufre a po raňajkách sme sa dostali do autobusu. Batožinu nám ochotne odviezol pán domu. Posledné nákupy v miestnom obchode a pozdĺž Dunaja cesta domov. Zastavili sme sa pri soche kráľa Dácie Decebala vytesanej do skaly. Bol známy bitkami s Rimanmi, až si nakoniec sám podrezal hrdlo. Ďalšou zastávkou bolo kúpeľné mestečko Baile Herculane, známe ako  rímske kúpele s priaznivým účinkom síry, sodíka, vápnika a magnézia (vraj vyliečili Herkulove rany po boji s Hydrou). V secesnom štýle vybudované liečebné domy boli situované do údolia vtesnaného do okolitých 1000 metrov vysokých skál s klimatickými podmienkami podobnými vysokohorským. Liečila sa tu rakúsko-uhorská smotánka, stával tu Orient Expres. Potom rumunská vláda vybudovala betónové kolosy s pomenovaním hotel namiesto obnovy pôvodných pôvabných budov. Avšak časť budov je rekonštruovaná a zrejme budú slúžiť ako múzeá dokumentujúce zašlú slávu kúpeľov.

Cesta cez Maďarsko prebiehala bez problémov, hoci ja už som, priznám sa, nevedela vydržať. V mysli sa mi vynárali obrazy zachytené počas cesty po Rumunsku a s dojatím som myslela na týchto ľudí, ktorí sa napriek nepriazni osudu dokázali vysporiadať s ťažkým životom a nezabudli na svojich krajanov v Čechách. Dôkazom je ich hovorový český jazyk, ktorý ovládajú aj malé deti, ich patriotizmus a spôsob života v súlade s prírodou a ich zvyklosťami. Vďaka za tieto dojmy, ktoré ma priviedli späť do obdobia detských zážitkov prázdnin na vidieku a dávno zabudnutých snov.

Zaznamenala som niekoľko postrehov z pobytu ako napríklad, že psi, hydina, svinky a kone sú súčasťou takmer každého gazdovského domu. Ojazdené pneumatiky spolu s kvetmi často tvoria okrasnú architektúru záhrad. Políčka bývajú okopávané s pomocou konských záprahov, alebo aj manuálne. Pôdy majú nadostač, ale mnohé lúky ako keby nemali pána, suchú trávu často vypaľujú (nemajú čas kosiť), aby splnili podmienky Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Mnohí gazdovia sa však ani neuchádzajú o finančnú podporu EÚ z dôvodu komplikovaného vypĺňania dotazníkov. Problémy majú so zdravotným a sociálnym zabezpečením, nakoľko len málo z nich bolo zamestnaných. To, čo dopestujú im stačí na živobytie. Celkovo odpadový priemysel v Rumunsku doteraz nebol uspokojivo vyriešený a pretrváva z čias komunizmu. Rieky, potoky a lesy sú plné odpadov – plastových fliaš, skla, papiera i nábytku. Prajem tejto krásnej krajine, aby sa týchto drobných neduhov zbavila čo najskôr a vynikla tak krása a jedinečnosť územia, ktoré sme navštívili.

Pozvánka

 

Solurile din banatul montan